Jacqueline 2

"Tak poď!" poviem prísne a potiahnem Dannyho smerom k nemocnici.
V noci som už zaspať nemohla, pretože túžba vidieť Logana mi to nedovoľovala.
"Veď on ti neutečie." povie so štipkou sarkazmu no pokorne kráča vedľa mňa.
"Dobré ráno, prišli sme sa Loganom Legrixom. Včera ho tu operovali." vychrlím na sestričku a ona na mňa preľaknuto pozrie. Musím vyzerať, ako nejaký psychopat.
"Izba 113." oznámi, keď sa pozrie do záznamov. Zabúdajúc na Dannyho sa rozbehnem spleťou nemocničných chodieb. Po pár minútach blúdenia izbu nájdem  a bez zaklopania vstúpim.
Asi som čakala, že tam bude ležať a usmievať sa na mňa. No on....ležal. Ale spal. Tvár mal celú bledú a ležal bez pohnutia. Boli tam rôzne hadičky a prístroje. Priveľký šok vidieť ho tak.
Automaticky som si sadla na stoličku pri posteli a chytila ho za ruku. Bola chladná. Len pípajúci prístroj mi naznačoval, že v tomto tele je ešte život.
"Ahoj" šepla som so slzami v očiach. Pravdou je, že v tej chvíli mi nenapadlo povedať niečo múdrejšie.
"Slečna?" ozval sa hlas pri dverách.
"Áno?" spýtala som sa bez toho, aby som sa otočila.
"Nemáte tu čo robiť." hlas znel prísne, no zároveň milo.
"Je to môj chlapec." šepla som, pretože hlasnejšie hovoriť by som asi nezvládla.
"Má ešte nejakých príbuzných?" spýtal sa doktor, sadajúc si na stoličku, ktorá bola na druhej strane postele.
"Jeho brat. Je tu v nemocnici, no stratil sa mi."
"Tak to teda poviem vám. Jeho stav bol veľmi vážny. Urobili sme čo bolo v našich silách, no neviem či to stačilo. Približne o týždeň, možno mesiac by sa mohol prebudiť. Bojíme sa však, že časť jeho mozgu, ktorú sme nedokázali napraviť je poškodená nenávratne. Jedná sa o jeho spomienky." síce sa snažil znieť profesionálne, ale z jeho hlasu bolo cítiť súcit.
"Takže.....takže si ma nebude pamätať?" srdce sa mi vystrašene rozbúchalo.
"Nevieme, čo všetko si bude pamätať."

Po tom, čo ma tam doktor nechal sedieť, som sa nezmohla ani na slovo. Bála som sa čo i len nadýchnuť. Danny, ktorý už o všetkom vedel od sestričky ma nasilu odviezol ku mne aby som si zbalila veci a nasťahoval ma k nemu domov. Inokedy by som to pokladala za milé gesto. No teraz....necítim žiadnu vďaku.

Hneď po príchode sa zamknem v Dannyho spálni a odmietam vyjsť. Len si ľahnem na posteľ a plačem. Plačem tak moc, až mu zmáčam celý vankúš ale ani to ma neprinúti prestať. Celkom ma prekvapuje, kde sa vo mne berie toľko sĺz. Nakoniec sa zdvihnem, z tašky vytiahnem svoj denník a pustím sa do písania. Píšem všetko. Všetky moje pocity a sklamania z dnešného dňa. Píšem tak intenzívne a dlho, až nakoniec zaspím.